Zelená Karpatská turistika

Ekomúzeum „Po stopách Duchnoviča“

Ekomúzeum "Po stopách Duchnoviča"

1. Historické súvislosti vytvorenia ekomúzea „Po stopách Duchnoviča“

Názov tohto ekomúzea je spojený s tichom – ako s duchom – rodáka, národného buditeľa rusínov – Alexandra Duchnoviča a tichom – v lese – tamojšej tichej kotline pod hlavným hrebeňom Karpát, s tichom v kostoloch – v okolitých drevených cerkvách. Strediskom ekomúzea bude obec Runina, vzdialená od okresného mesta Snina severovýchodne 34 km, ktorá sa prakticky nachádza pod hlavným hrebeňom Karpát, po ktorom ide hranica s Poľskom.

2. Zemepisná poloha

Poloha ekomúzea „Po stopách Duchnoviča“ v rámci Slovenska

3. Všeobecná charakteristika oblasti

Plánované ekomúzeum sa nachádza v severovýchodnej časti Zemplína, v Bukovských vrchoch, pod centrálnym hrebeňom Karpát.
Bukovské vrchy predstavujú najvýchodnejší cíp územia SR. Ich najvyšší vrch – Kremenec (1 210 m n.m.) je najvýchodnejším bodom Slovenska a súčasne jedným z 5 trojmedzí na hraniciach SR: na vrchole Kremenca sa stýkajú hranice Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Hraničia na západe s Laboreckou vrchovinou, na juhu s Beskydským predhorím, na severe Bieszczady a na východe Východné Karpaty. Bukovské vrchy sa skladajú z dvoch podcelkov: v severnej časti sú to Bukovce (Veľký a Malý) a v južnej časti Nastaz. Tieto dva podcelky od seba oddeľuje riečka Ulička.

4. História

Z historického hľadiska bol horný Zemplín od 13. storočia do roku 1848 súčasťou Zemplínskej stolice, do roku 1922 Zemplínskej župy, v rokoch 1938 až 1945 Šarišsko-zemplínskej župy a v rokoch 1949 až 1960 Prešovského kraja. Teraz sú okresy Horného Zemplína súčasťou Prešovského kraja, kde je aj územie plánovaného ekomúzea.

Územie plánovaného ekomúzea spadá do okresu Snina, ktorý sa nachádza v severovýchodnom cípe Slovenska. Jeho rozloha je takmer 1000 km2 a žije tu 45 000 obyva-teľov. Správnym, hospodárskym a kultúrnym centrom regiónu je okre-sné mesto Snina s 21 000 obyva-teľmi. Rozhodujúci vplyv na osídle-nie regiónu mala tzv. valašská ko-lonizácia v 15. a 16. storočí.
Mesto Snina ležalo na dôležitej obchodnej ceste z Uhorska do Haliča, vedúcej dolinou rieky Ciro-chy cez Ruské sedlo. Táto cesta bola známa pod názvom Ruská cesta – Porta Rusica. V roku 1585 sa

Snina prvýkrát spomína ako “oppidium” – mestečko. Najznámejšími majiteľmi Sniny a okolitých obcí bol známy magnátsky rod Drughetovcov, pochádzajúci zo Salerma pri Neapoli, ktorý vlastnil tieto majetky nepretržite takmer 400 rokov až do vymretia rodu v roku 1684. Z ďalších vlastníkov v regióne môžeme spomenúť rodiny Andrassyovcov, Mariassyovcov, Csakyovcov, Lobkowicovcov, Szirmayovcov, Thielle-Winklerovcov, Wenckenheimovcov, ale i známeho vodcu cisnianského povstania v roku 1846 Jerzy Bulharyna.

S okrajovou polohou regiónu na hranici medzi Poľskom a Uhorskom a neustálym feudálnym útlakom tunajšieho ľudu je tesne späté zbojníctvo. Spomedzi viacerých miestnych zbojníckych družín vyniká družina Fedora Hlavatého z Ruskej Volovej, pôsobiaca v 90-tych rokoch 15. storočia. Táto družina pôsobila od Košíc, cez Dunajec, Bardejov, Krakov až po Užhorod. Ochranou jej boli zalesnené vrcholy horského hrebeňa Nastazu medzi Uličom a Ruskou Volovou. Z ďalších zbojníkov pozornosť si zaslúžia družiny Fedora Fakáša z Ruského a Jacka z Hostovíc, pôsobiace v polovici 17. storočia.

Územie regiónu bolo v 20. storočí priamym dejiskom dvoch veľkých a dvoch malých vojen, ktoré priniesli zhoršenie životných podmienok pre tunajší ľud. V rokoch 1914-15 sa tu odohrávali ťažké boje prvej svetovej vojny medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom. Po tejto vojne sa zachovalo viacero pomníkov a cintorínov, z ktorých sa jeden nachádza aj v obci Runina.

Veľa utrpenia priniesla aj 2.svetová vojna, ktorá prehrmela regiónom v roku 1944. Najťažšie boje prebiehali predovšetkým v okolí strategického Ruského sedla, kde sa nachádza i najmonumentálnejší pomník pripomínajúci dané historické obdobie. Ďalší vojnový konflikt prebiehal v rokoch 1944-45 s Ukrajinskou povstaleckou armádou – banderovcami. Obete tohto konfliktu dnes pripomínajú pamätné tabule v Kolbasove a Ubli.
Radikálny zásah do života v regióne, okrem povojnovej obnovy a socialistickej výstavby, prinieslo obdobie 80-tych rokov 20. storočia, ktoré súviselo s výstavbou Vodárenskej nádrže Starina. V súvislosti s jej výstavbou bolo vysťahovaných sedem obcí s 3 500 obyvateľmi na hornom toku rieky Cirochy.

V tomto regióne uzrelo svet niekoľko významných osobností, ktoré svojou činnosťou a dielom prekročili hranice regiónu. K týmto osobnostiam patria – národný buditeľ Rusínov v 19. storočí Alexander Duchnovič (1803, Topoľa – 1865, Prešov) – po ktorom sme nazvali plánované ekomúzeum, filozof, prekladateľ a básnik Peter Lodij (1764, Zboj – 1829, Petrohrad), historik Anton Hodinka (1864, Ladomírov – 1946, Budapešť), rozprávkár Michal Pustaj (1858,

Zboj – 1943 Zboj), ľudová speváčka Anca Jaburová (1898, Stakčín – 1989, Stakčín) etnograf Vasiľ Latta (1921, Pčoliné – 1965, Pčoliné), vedec – lichenológ Odon Szatala (1889, Uličské Krivé – 1956, Budapešť) a jazykovedec Andrej Ripaj (1826, Uličské Krivé – 1914, Užhorod).

5. Geologická stavba

Vonkajšie Karpaty sa vyvrásnili v starších treťohorách. Buduje ich flyš. Tvoria ho striedajúce sa vrstvy pieskovcov a ílovcov. Pieskovec je odolnejší voči zvetrávaniu. Na miestach , kde prevažuje, dvíhajú sa vyššie vrchy a chrbty. ílovec je menej odolný. Na miestach jeho výskytu vznikli zvetrávaním znížené doliny a brázdy. Horniny Vonkajších Karpát sú chudobné na nerastné suroviny. Využíva sa iba pieskovec na stavebné účely.
Bukovské vrchy sú flyšovým pohorím – budujú ich paleogénne sedimenty, patriace k Duklianskej (Krosnenskej) jednotke vonkajšieho flyša: rôzne druhy ílovcov, pieskovcov, silicitov (menilitové rohovce), zlepence (mikrokonglomeráty), zriedkavé sú tu vápence a prachovce. Vrstvy hornín majú generálne smer karpatského oblúka, t.j. SZ-JV. Na formách a členitosti reliéfu sa podpísala jednak geomorfologická hodnota hornín a tektonika, ale aj erózna činnosť vodných tokov. Hrebene sú budované odolnejšími vrstvami pieskovcov, doliny a hlavne kotliny (Ruská, Runinská, Uličská a Sedlická) boli vyerodované na miestách širšieho výskytu menej odolných ílovcov. Vodné toky využívajú hlavne tektonicky predisponované zóny: doliny v synklinálach vrás, alebo zarezané do oderodovaných jadier antiklinál vrás (konsekventné doliny), zóny zlomov v a-c rovine megavrás (resekventné doliny).

Bukovské vrchy patria k úmoriu Čierneho mora a k povodiu Tisy, aj keď vody z východnej a západnej časti územia do nej dospejú rôznymi cestami: východnú časť Bukovských vrchov odvodňujú Stužická rieka, Ulička (so Zbojským potokom) a Ublianka (tečú na východ do Užu), centrálnu časť odvodňovala Cirocha s prítokmi, západnú Pčolinka a sčasti aj Udava (tečú cez Laborec do Bodrogu). Na rieke Cirocha nad Stakčínom na mieste bývalej obce Starina bola v osemdesiatych rokoch vybudovaná vodárenská priehrada Starina, ktorá akumuluje pitnú vodu pre územie veľkej časti Východného Slovenska (okresy Snina, Humenné, Vranov, Prešov, Košice a Trebišov).

Marmarošské diamanty – špecifickým minerálom východoslovenského paleogénu sú tzv. marmarošské diamanty. Sú to drobné kryštály číreho kryštáľu dokonale kryštalograficky obmedzené. Vyskytujú sa na mnohých miestach od Uliča po Veľkú Poľanu v puklinách pieskovcov, kde vznikli z cirkulujúcich roztokov. Oveľa častejším minerálom je obyčajný kremeň, vo vápnitých pieskovcoch je bežným minerálom kalcit.

6. Hlavné prírodné zaujímavosti

Územie plánovaného ekomúzea patrí do Národného parku Poloniny.

Národný park Poloniny bol vyhlásený od 1.10.1997 na výmere 29 805 ha. Jeho územie je súčasťou jedinej trilaterálnej biosférickej rezervácie na svete – Medzinárodnej biosférickej rezervácie Východné Karpaty, vyhlásenej v roku 1993. Tvoria ju tieto územia: 1.zo Slovenska – Národný park Poloniny, 2.z Poľska – Bieszczadski park narodowy, Cisniansko Wetlinsky park Krajobrazowy, Park Krajobrazowy Doliny Sanu, Nadsjanski park Krajobrazowy, 3.z Ukrajiny – Užanskij nacionaľnij prirodnij park. V roku 1999 bol Národného parku Poloniny udelený Diplom Rady Európy. Jeho najvyšším vrchom je Kremenec (1210 m. n. m.), ktorý je zároveň miestom stretu slovensko – poľsko – ukrajinskej hranice /trojcíp/.

Na území tohto národného parku je najvyššia koncentrácia prírodných lesov (pralesov) na Slovensku. Na ich ochranu bolo doteraz v národnom parku vyhlásených 6 národných prírodných rezervácií (Stužica, Jarabá skala, Rožok, Pľaša, Havešová a Stinská) a 13 prírodných rezervácií. Najväčším a najznámejším je prales v Národnej prírodnej rezervácií Stužica. Lesy, najmä bukové a jedľovobukové, sú dominujúcou prírodnou zložkou Polonín a zaberajú 80% z ich výmery.

Je tu 1 200 druhov vyšších rastlín, 342 druhov machorastov 210 druhov lišajníkov a 1 207 druhov húb. Mimoriadne bohatá je i fauna. Doteraz tu zistili 4 333 druhov bezstavovcov 293 druhov stavovcov – 1 druh mihule, 19 druhov rýb, 13 druhov obojživelníkov 198 druhov vtákov a 55 druhov cicavcov. Trvalo tu žijú všetky druhy mäsožravcov Na tomto území je šesť národných prírodných rezervácii (NPR): Stužica, Jarabá skala, Rožok, Pľaša, Havešová, Stinská a štyri prírodné rezervácie (PR):Uličská, Ostrá, Borsučiny, Šípková a Udava. Územie je od februára 1993 základom Biosférickej rezervácie (BR) Východné Karpaty ktorú UNESCO zriadilo pre plnenie programu Človek a biosféra na rozlohe 40 601 ha.

Spolu so zriadenými biosférickými rezerváciami v priľahlých chránených územiach Poľska a Ukrajiny tvorí Medzinárodnú biosférickú rezerváciu Východné Karpaty na rozlohe 165 000 ha.
Na území národného parku má absolútnu prevahu lesný pôdny fond, ktorý zaberá 90,6 % z jeho celkovej výmery. Podľa kategórii zaberajú hospodárske lesy 14 411 ha, ochranné lesy 1823 ha a lesy osobitného určenia 7636 ha. Plochy určené na zalesnenie predstavujú 2299 ha. Na lesy osobitného určenia vyhlásené z dôvodu ochrany prírody a krajiny pripadá len 1700 ha (22,3 %). Najvyšší podiel, 5 935 ha (77,73 %), zaujímajú lesy tejto kategórie vyhlásené z dôvodu ochrany kvality a množstva vôd v pásmach hygienickej ochrany vodárenskej nádrže Starina.

Pre územie národného parku sú tiež charakteristické horské lúky – poloniny, ktoré sa nachádzajú na hlavných hrebeňoch Bukovských vrchov. Najkrajšie z nich sa nachádzajú v okolí Pľaše, Ďurkovca, Riabej skaly a Kamennej lúky.

Prírodné rezervácie

Národná prírodná rezervácia Jarabá skala (tiež Riaba skala), je prirodzený skalný odkryv, ktorý je izolovanou lokalitou nelesnej vegetácie, ojedinelou v lesnatých komplexoch Bukovských vrchov. Značná pestrosť biocenóz i druhov flóry a fauny prevažne dáckeho elementu. Sústredený výskyt flyšových skalných útvarov. Bola vyhlásená v roku 1964 za účelom ochrany prírodných lesov vo východných Karpatoch a ojedinelého geologického útvaru, ktorý je významný z hľadiska bohatého výskytu východokarpatských druhov rastlín. Nachádza sa v katastrálnom území Zboja a Runiny a má výmeru 359,94 ha. Pôsobením geologických, geomorfologických, klimatických a biogeografických činiteľov v nadmorských výškach 1000 – 1188 m sa vytvorili výnimočné prírodné podmienky na rozšírenie významných rastlinných a živočíšnych spoločenstiev. Pravdepodobne v postglaciálnom období sa odtrhol horský svah, vytvorila sa skalná stena s obnaženými čelami flyšových sedimentov, pieskovcov a ílovcov a na jej úpätí sa nahromadila obrovská balvanovitá sutina. Významnou súčasťou tohto územia sú horské lúky nad hornou hranicou lesa – poloniny.

Prechod po turistickom chodníku na Riabu skalu Vám bude spríjemňovať očarujúca prírodná scenéria Bukovských vrchov. Celkom hore na Slovensko -poľskej hranici sú rozsiahle poloninské lúky so svojím jedinečným kvetenstvom. Ponúkajú výhľad na vrcholy susedných Bieščad, s ktorými NP Poloniny bezprostredne susedí. Z najvyššieho bodu samotnej Riabej skaly je asi najkrajšia vyhliadka v celom území národného parku. Je to panoráma údolia od Veľkého Bukovca až po prales Stužicu. Riaba skala je naozaj riaba, farebná, pestrá. Svoj šat mení každým ročným obdobím.

Oreničova skala je súčasťou NPR Riaba skala – je to pás pieskovcových brál nad Pľašským potokom. Budujú ich cisnianske pieskovcové vrstvy novosedlic- kého antiklinálneho pásma. Pľašský potok sa do nich zarezal spätnou eróziou. Peknú prielomovú dolinu vytvoril prerezaním nad synklinálnym pásmom Runiny, ktoré budujú plastické podmenilitové vrstvy.

Národná prírodná rezervácia Pľaša je vyhlásená na ochranu pôvodných prirodzených lesných porastov buka s prímesou javora horského a jarabiny vtáčej, ktoré zaberajú podhrebeňové svahy a okolie kóty Pľaša (1 162 m n. m.). Má výmeru 110,80 ha. Nachádza sa v katastrálnom území Ruského.Z východokarpatských druhov tu nájdeme rásť napr. čemericu purpurovú (Helleborus purpurascens) typickú pre toto územie. Vo vrcholových lúčnych spoločenstvách hniezdi ľabtuška vrchovská (Anthus spinoletta) a v starých bútľavých stromoch bukových javorín muchárik bielokrký (Ficedula albicollis). Územie je pod vplyvom vlhkejšej klímy od severu. Vysoká úživnosť spoločenstiev podmieňuje výskyt jelenej zveri. Hlavný chrbát je obľúbeným prechodom vlka a rysa.

Prírodná rezervácia Borsučiny – jej cieľom je ochrana pôvodných lesných ekosystémov pralesovitého rázu na členitom bralnom reliéfe cisnianskych vrstiev flyšového pásma. Zahrňuje lesné spoločenstvá typických bučín, lipových bučín, jedľových bučín, bukových javorín, lipových javorín. Celková výmera: 83,72 ha. Nachádza sa nad obcou Ruský Potok.

Prírodná pamiatka Ulička – predstavuje ochranu fragmentu podhorského potoka s typickým riečnym reliéfom flyšového toku s prirodzenými pobrežnými a iniciálnymi spoločenstvami na štrkových náplavoch predovšetkým chránenej paprade – perovníka pštrosieho. Rozprestiera sa na ploche 7,25ha a bola vyhlásená v r. 1994.

7. Iné zaujímavosti z flóry a fauny

Flóra Bukovských vrchov zahŕňa veľa východokarpatských druhov, nachádzajú sa tu aj neveľké bukové (Havešová, Stinská, Rožok) či bukovo-jedľové (Stužica) pralesy, ktoré boli spolu s oveľa rozľahlejšími pralesmi ukrajinských Poloninských Karpát zapísané do svetového zoznamu prírodného dedičstva UNESCO. Charakteristickou rastlinnou formáciou sú poloniny. Nazývajú sa tak horské a subalpínske lúky nad hornou hranicou lesa. Vyskytujú sa na hlavnom chrbte Bukovských vrchov. Najkrajšie z nich sa nachádzajú v okolí Pľaše, Ďurkovca, Riabej skaly a Kamennej lúky.

Horstvo Bukovských vrchov je bez väčších výškových rozdielov (okrem hlavného karpatského hrebeňa a jeho bočných rázsoch), pritom však členité, tvarovo veľmi rôznorodé, so scenéricky peknými zákutiami a rozhľadmi. Nájdeme tu lesné komplexy bez ľudských zásahov i mimo prírodných rezervácií, divú krásu, ticho, samotu, reliktné a endemické druhy karpatskej kveteny. Z rastlín k najvýznamnejším východokarpatským endemitom patrí napr. iskerník karpatský, hadomor ružový, klinček bradatý, fialka dácka, mliečnik Sojákov.

Lesy sú známe bohatým výskytom húb. Medzi vzácne druhy rastlín patría aj: iskerník karpatský, zvonček jedľový, perovník pštrosí, horec luskáčovitý, scila dvojlistá východná, jesienka obyčajná, kostihoj srdcovitý.

Fauna národného parku sa vyznačuje tiež vysokou biologickou rôznorodosťou. Zo zoogeografického hľadiska sa územie Národného parku Poloniny nachádza v palearktickej oblasti, v zóne zmiešaných a listnatých lesov. Leží na rozhraní Západných a Východných Karpát, čo sa odráža aj na zastúpení živočíšnych druhov a ich spoločenstiev. Relatívna zachovalosť vegetačného krytu (bukových lesov, kosných lúk, pasienkov a polonín) má vplyv aj na prirodzenú diverzitu živočíšnych spoločenstiev. Napriek tomu, že územie Národného parku Poloniny je v rámci Slovenska situované dosť excentricky, pomerne dosť literárnych prác svedčí o záujme zoológov, zvlášť o bezstavovce. Výskumom je tu potvrdený výskyt 4488 druhov bezstavovcov, z toho 2254 druhov dvojkrídlovcov, 746 druhov motýľov, 1163 druhov chrobákov a 325 druhov pavúkovcov. Zo stavovcov tu žije 293 druhov, z toho 19 druhov rýb, 13 druhov obojživelníkov, 8 druhov plazov, 198 druhov vtákov a 55 druhov cicavcov. Kriticky ohrozených druhov je 17, ohrozených je 74, vzácnych 21, 25 druhov vyžaduje ďalšiu pozornosť a migrujúcich ohrozených druhov je 6.

Na území NP Poloniny žije 37 endemitov Východných Karpát. Trvalo tu žijú všetky naše mäsožravce a sporadicky z územia priľahlého Bieščadského národného parku v Poľsku sem preniká zubor a los. Typická je prítomnosť veľkých cicavcov – vlkov („Vlčie hory“), rysov, medveďov a hlavne zubrov, vypustených a voľne žijúcich v oblasti ochranného pásma Starinskej priehrady. Výskyt početných druhov fauny, viazaných najmä na rozsiahlejšie komplexy pôvodných bukových a jedľobukových ekosystémov, má veľký medzinárodný význam. Predstavuje prírodný geneticky potenciál pre spontánnu, ale i umelú rekonštrukciu pôvodných ekosystémov štátov strednej Európy. Bežne sa tu vyskytuje zajac poľný, bažant poľovný, srnec lesný, jeleň lesný, diviak lesný. Zo vzácnych a chránených druhov tu žije už spomínaný rys ostrovid, vlk dravý, mačka divá, medveď hnedý, zubor hôrny, výr skalný, sova dlhochvostá, orol krikľavý, kuna lesná a skalná, haja červená, vydra riečna, jazvec lesný, krkavec čierny, z vodného vtáctva: kačica divá, bocian biely, bocian čierny, volavka popolavá, z motýľov: rôzne druhy babôčok a perleťovcov. Z hmyzu sú vzácne druhy ako: fúzač alpský, modlivka zelená, bystruška lesklá a ploská, koník stepný. Z plazov je to mlok karpatský, salamandra škvrnitá, jašterica živorodá, vretenica obyčajná, užovka stromová. Z rýb tu nachádzame pstruhy, pleskáče, hrúzy a iné.

8. Zoznam vybraných zaujímavostí, prírodných hodnôt a zariadení, dôležitých pre navrhnuté ekomúzem – po trase ekomúzea

Strediskom ekomúzea bude obec Runina, ktorá leží v kotline pod hranicou s Poľskom. Stred obce je vo výške 550 m n. m. Prvá zmienka o obci je z roku

1568, kedy patrila k humenskému panstvu Drugethovcov, neskôr rôznym rodinám. Na mieste pôvodného dreveného kostola z roku 1796, poškodeného v 1. svetovej vojne, stojí nový murovaný pravoslávny kostol. V obci sa nachádza cintorín padlých vojakov/90/ v prvej svetovej vojne. Pod obcou stojí pomník padlým v 1. svetovej vojne. Nad obcou je pútnické miesto zjavenia panny Márie s liečivou vodou Tri studničky. Starostkou obce je p. Láclavová Anna. Obec Runina bola v minulosti najneprístupnejšou obcou obcou v Uličskej doline.Z Runiny do Topole bolo treba prekonať veľa riečnych brodov ktoré boli v období dažďov nepriechodné. Preto obce Topoľa a Runina začali budovať novú cestu. Na mieste kde sa stretli,postavili kameň.Po 1.sv. vojne bola do neho vsadená kamenná doska ako pomník vojakom z 1.sv.vojny.Na konci 19.storočia bola pri obci postavená vodná píla,ktorá zanikla v roku 1928,kedy bola pri Runine postavená nová, parná píla.Nachádzal sa tu i vodný mlyn,ktorý sa spomína v roku 1787.Na jeho mieste bola roku 1928 spustená prevádzka raritnej vodnej výrobne šindľov.

  • 1. Ruiny bývalej Základnej deväťročnej školy v Runine
  • 2. Valov – prameň pitnej vody
  • 3. Pravoslávny kostol Záštity Presvätej Bohorodičky

Na mieste pôvodného dreveného kostola z roku 1796, poškodeného v 1. svetovej vojne, stojí nový murovaný pravoslávny kostol s dreveným ikonostasom, ktorý vyrobil p. Štefan Hunčár, obyvateľ obce Runina. Klenba kostola je vyzdobená maľbami zo 60-tych rokov. Samotný kostol si postavili obyvatelia obce. Zvony do zvonice boli zakúpené zo zbierky občanov obce, ktorí sa vysťahovali za prácou do USA.

  • 4. Starý pôvodný dom – upravený na ubytovanie

Nachádza sa pri kostole a má kapacita 16 lôžok. V chalupe (staršia časť) je 10 lôžok + nová prístavba má 6 lôžok (2 samostatné izby po 3 lôžkach, každá izba má samostné WC + kúpeľňu + kuchyňu, sporák). V chalupe je kúpelňa s vaňou, WC, kuchyňa so sporákom, televízor, v každej izbe je pec na drevo, resp. elektrický ohrievač.
Cena: 5 EUR/os/noc na posteliach (vankúše, paplóny, postelné prádlo). 4 EUR/os/noc na posteliach bez postelného prádla (vlastná karimatka, spacák, deka). Nezávisle od počtu osôb (ubytovanie je možné aj pre 1 osobu). Chalupa má 3 oddelené časti, je možné ubytovanie aj pre 3 rôzne skupiny (max 10 + max 3 + max 3 osoby).

  • 5. Ruský vojenský cintorín z prvej svetovej vojny v obci Runina

Vojenský cintorín vojakov padlých v prvej svetovej vojne bol v obci Runina zriadený v roku 1917. Sú tu pochovaní ruskí vojaci, ktorí padli počas ruskej ofenzívy v Karpatoch v jari 1915. Cintorín pozostáva zo šesťdesiatich jednotlivých a siedmich masových hrobov (šácht), v ktorých je pochovaných 90 vojakov. Pôvodne bol ohradený dreveným oplotením so vstupnou bránkou a obvodovou výsadbou zo smrekov a hlohov. V strede sa nachádzal drevený centrálny kríž. Až do konca druhej svetovej vojny bol riadne udržiavaný. Odvtedy začal chátrať. V období socializmu bol vedľa cintorína vybudovaný hospodársky dvor a cintorín sa stal miestom, kde kravy často v tôni zelene nachádzali ochranu pred spaľujúcim slnkom. V rámci obnovy cintorína boli v roku 2007 v jeho areáli realizované sadovnícke a terénne úpravy. Vďaka zachovalej mapovej dokumentácie z roku 1921 bolo možné identifikovať a obnoviť všetky hroby. Na každý hrob bol osadený drevený dubový pravoslávny kríž. Na mieste pôvodného zaniknutého dreveného centrálneho kríža bol osadený a vysvätený nový kríž. Do areálu cintorína sa vchádza drevenou bránou, ktorá bolo postavená taktiež na mieste pôvodnej, zaniknutej vstupnej brány. Jej súčasťou je i informačná tabuľa podávajúca základné informácie o cintoríne. Vojenský cintorín v Runine je jedným zo siedmich cintorínov, ktoré sa nachádzajú v Uličskej doline. V nej sa cintoríny zriaďovali tak, že severne od frontovej línie, ktorá ňou prechádzala v 1915 roku, sa pochovávali ruskí vojaci a južne rakúsko-uhorskí vojaci. Takto boli zriadené vojenské cintoríny pre ruských vojakov v obciach Runina a Zboj a pre rakúsko-uhorských vojakov v obciach Príslop, Topoľa, Kolbasov, Ruský Potok a Ulič. Na ruskom vojenskom cintoríne v Zboji boli okrem 197 ruských vojakov pochovaní i 6 vojaci rakúsko-uhorskej armády a v Uliči okrem 61 rakúsko-uhorských vojakov pochovaní i 10 ruskí vojaci.

  • 6. Pamätná tabuľa sovietskym osloboditeľom na budove obecného úradu v Runine
  • 7. Stará kováčska vyhňa v Runine
  • 8. Penzión „U Miša“

Budúci penzión s jeho majiteľom p. Kaščákom Michalom

  • 9. Ukážka flyšových vrstiev v záreze potoka

V ľavostrannom záreze potoka v obci vystupujú v podmenilitových vrstvách detailne zvrásnené horizonty pestrých červených ílovcov. Polohy pestrých ílovcov tvoria tenkorytmické flyšové vrstvy, v ktorých sa striedajú väčšinou červené jemne sľudnaté nevápenaté ílovce v bridličkách hrubých 3 – 5 cm s muskovitickými siltovcami, zelenými ílovcami a jemnozrnnými kremitovápenatými pieskovcami. Vystupovanie horizontov pestrých červených ílovcov je typickým znakom podmenilitových vrstiev východnej časti duklianskej jednotky.

  • 10. Cintorín židovských spoluobčanov, ktorí v obci žili pred 2. svetovou vojnou.

Topoľa

Prvý písomný doklad o tejto obci je z roku 1588. Drevený kostolík z r. 1650, ktorý sa tu nachádza je národnou kultúrnou pamiatkou. Momentálne je reštaurovaný šindeľ na streche a podporné trámy, avšak ikonostas je reštaurovaný v Bratislave. Nedávno bol vybudovaný nový murovaný kostol a tak sa v tomto starom drevenom už bohoslužby nekonajú. Pri kostolíku je vojenský cintorín z prvej svetovej vojny s 240 pochovanými vojakmi. Topoľa je rodiskom Alexandra Duchnoviča (1803-1865), národného buditeľa Rusinov – Ukrajincov, ktorý má v strede obce postavený pamätník. Pri areáli bývalej kúrie sa nachádza rozsiahly židovský cintorín. Možnosti ubytovania zatiaľ žiadne. Starostka obce je Anna Chomová.

  • 11. Pamätná izba A.M.Duchnoviča v Topoli je momentálne v katastrofálnom stave a robí hanbu tak slávnemu rodákovi.
  • 12. Park s bustou Alexandra M.Duchnoviča (1803-1865) v Topoli sa nachádza pri obecnom úrade a je stále upravený.

Pozdravlenie Rusynov
Aleksander Duchnovič “Vrucanie”- 1851

Я Русин был, єсмь, и буду,
Я родился Русином,
Честный мой род не забуду,
Останусь єго сыном;

Русин был мой отец, мати,
Русская вся родина,
Русины сестры, и браты
И широка дружина;

Великій мой род, и главный,
Міру єсть современный,
Духом и силою славный,
Всїм народам пріємный.

Pamätník Alexandra Duchnoviča v Topoli

  • 13. Vojenský cintorín z 1. svetovej vojny s 240 pochovanými vojakmisa nachádza pri drevenom kostolíku.

Pri kostolíku sa nachádza samostatná zvonica postavená v 20. stor. na mieste staršej, oveľa jednoduchšej (zo štyroch stĺpov).

  • 14. Drevený kostolík Sv.Michala Archanjela z roku 1650 – národná kultúrna pamiatka – je umiestnený na strmom kopci nad dedinou. Obklopuje ho cintorín. Trojdielna zrubová stavba je prikrytá novou šidľovou valbovou strechou, z ktorej vyčnievajú dve vežičky. Zrub je chránený vysunutým podstreším spočívajúcom na vertikálnych stĺpoch ukotvených v horizontálnych trámoch – „podvalinách“. Ikonostas je z polovice 18. stor. Niektoré ikony sú zo 17. stor.
  • 15. Židovský cintorín sa nachádza pri areáli bývalej kurie
  • 16. Flóra karpatského lesa je názov plánovanej informačnej tabule po trase plánovanej pešej a cyklotrasy od Runiny cez Topoľu a cez sedlo pod Kýčerou na Malom Bukovci do Ruského Potoka.

Ruský Potok

Obec bola založená na valašskom práve, na území humenského panstva v 16. – 17. storočí. Obyvateľstvo sa živilo prácou v poľnohospodárstve a lesoch. Charakteristický pre túto oblasť bol terasovitý spôsob obrábania políčok vo vysokých horských polohách. Nachádza sa v nadmorskej výške 440 m n. m. (stred obce). Ubytovacie možnosti žiadne. Z turistických zaujímavostí najviac turistov láka NKP – drevený kostol sv. Michala archanjela z roku 1740 (v kostole sú uložené veľmi cenné liturgické knihy zo 17. storočia, písané cyrilikou), pri ňom drevená zvonica. V obci fungoval aj vodný mlyn. V neďalekom sedle pod Príslopcom sa nachádza vojenský cintorín z 1. sv. vojny s 37 vojakmi.

  • 17. Vojenský cintorín z 1. sv. vojny nad obcou Ruský Potok sa nachádza neďaleko starej cesty vedúcej z obce do sedla Príslopec na lokalite Lipky, v nadmorskej výške 650 m n. m. Je tu pochovaných 37 vojakov, pravdepodobne rakúsko-uhorskej armády, v 30 hroboch. 27 hrobov je jednotlivých a tri hroby s tromi až piatimi vojakmi. Časť hrobov je usporiadaná v tvare konského kopyta. V strede cintorína sa nachádzal centrálny kríž.
  • 18. Drevený kostolík Sv.Michala Archanjela v Ruskom Potoku – z pol. 18. stor., tvorí dominantu obce na jej východnom svahu. Pôvodne bol areál ohradený kamenným múrom s dvomi bránkami. V r. 1956 bola pri cerkvy postavená samostatná drevená zvonica. V šindľovej valbovej streche sú veľmi citlivo zakomponované dve vežičky. Ikonostas je z obdobia vzniku stavby. Cenné sú liturgické knihy, ktoré ešte v pol. 17. stor. boli vytlačené cyrilikou vo Ľvove a iných ukrajinských mestách. Teraz patrí pravoslávnym veriacim.

Fragmenty z ikonostasu dreveného kostolíka Sv.Michala Archanjela v Ruskom Potoku

  • 19. Murovaný pravoslávny kostolík Nanebovstúpenia Isusa Christa v obci Ruský Potok

Ikonostas v novom kostole

  • 20. Ukážky prác zručných majstrov z tejto oblasti
  • 21. Fauna karpatského lesa je názov plánovanej informačnej tabule na trase plánovanej pešej a cyklotrasy od Ruského Potoka cez sedlo Mochnaté pod Veľkým Bukovcom do Runiny.

9. Schematická mapa priebehu plánovaného chodníka ekomúzea „Po stopách Duchnoviča“

Základná okružná trasa ekomúzea „Po stopách Duchnoviča“

10. Návrhy metód a prostriedkov na zviditeľnenie vybraných zaujímavostí

Všeobecne môžeme konštatovať, že územie plánovaného ekomúzea je spropagované minimálne. Obmedzená je dostupnosť územia verejnou dopravou – autobusmi SAD. Optimálne by bolo umiestniť v teréne minimálne tých 21 infotabúľ s popisom a fotografiami zaujímavosti a na dôležitých križovatkách mapy s ponukou možností turistického vyžitia /4 mapy/. Ekomúzeum bude tiež propagované cez web stránku www.gotocarpathia.sk .

11. Praktické informácie

Kontakty na obecné úrady:
Runina – 057 7698116
Topoľa – 057 7698119
Ruský Potok – 057 7698121

SAD Humenné –nonstop info – spoje – 0972 250315, 0972 350315
www.sadhe.sk
Núdzové čísla – polícia + záchranná služba 112
Správa NP Poloniny – 057 768 56 15
Ubytovanie: Runina – “Chata Krivec” tel.: 057 769 4121
- Chalupa Pri studničke: 0949 376 754
Hostinec – Kočan Juraj – Ruský Potok 56 tel.057 769 8102

12. Použitá literatúra a a ďalšie zdroje

1. Kniha o Snine – kol. /2005/
2. CHKO Východné Karpaty – I.Vološčuk a kol. /1988/
3. Horná Cirocha – J.Podolák a kol. /1985/
4. Z etnografii Karpat polskich – J.Kamocki /2000/
5. Turistická mapa /Harmanec/ – Bukovské vrchy /č.118/
www.snina.sk , www.wikipedia.sk , www.bieszczady.pl , www.sck.sk ,
www.kst.sk , www.pttk.pl , www.e-obce.sk , www.mtbiker.sk .

Zanechať komentár




Karpatské centrum zelenej turistiky

  • Snina
    Študentská 1446/9,
    069 01 Snina, Slovensko
    tel.: +421 917 425 648
    info@gotocarpathia.sk
  • Usztrzyki Dolne
    ul. Rynek 14,
    38-700 Ustrzyki Dolne, Polska
    tel.: +48 13 469 72 97
    tel./fax: +48 13 469 62 90
    biuro@fundacja.bieszczady.pl