Zelená Karpatská turistika

Ekomúzeum „Podoby ohňa“

Jedno z plánovaných ekomúzeí Horného Zemplína.

Ekomúzeum "Podoby ohňa"

1. Historické súvislosti vytvorenia ekomúzea „Podoby ohňa“

Názov ekomúzea vychádza z rôznych rovín pohľadu na dávnu históriu:

  • oheň – vulkán (okolité sopečné pohorie Vihorlat – vulkanické bralo Sninský kameň)
  • oheň – v kováčskej vyhni (v obci Zemplínske Hámre boli hámre a huta na spracovanie železnej rudy)
  • oheň – míľa (v okolí obce sa pálilo drevené uhlie)
  • oheň – slnko, hviezdy (Astronomické observatórium na Kolonickom vrchu)
  • oheň – cigánske ohnivé piesne a tance

Strediskom ekomúzea bude obec Zemplínske Hámre, vzdialená od okresného mesta Snina južne 5 km, priamo pod Sninským kameňom v pohorí Vihorlat.

2. Zemepisná poloha

3. Všeobecná charakteristika oblasti

Plánované ekomúzeum sa nachádza v severnej časti Zemplína, v severnej časti pohoria Vihorlat, kde sa prelínajú geomorfologické celky Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy a Beskydské predhorie, ktoré patria do Vonkajších Východných Karpát.

Vihorlatské vrchy sú najzápadnejším sopečným pohorím Vihorlatsko-gutínskej oblasti Východných Karpát (a najvýchodnejším na území SR); pozostávajú z troch častí: na západe sú to Humenské vrchy, v strede Vihorlat a na východe Popriečny. Pohorie má tvar oblúka, smeruje v západnej časti z JZ na SV (kolmo na smer karpatského oblúka), vo východnej časti zo SZ na JV (do smeru karpatského oblúka). Rozloha Vihorlatských vrchov je cca 375 km2, celková dĺžka oblúka dosahuje 53 km a šírka do 11 km, voči južne situovanej Východoslovenskej pahorkatine oblúk predstavuje kompaktnú, na sever vyklenutú horskú hradbu.

Najvyšším vrchom Vihorlatských vrchov je Vihorlat (1 076 m n.m), ďalšími dominantami sú Motrogon (1 018 m n.m), Nežiabec (1 023 m n.m), Sninský kameň (1 005 m n.m), Kyjov (821 m n.m), vo východnej časti Popriečny (Vetrová skala – 1 024 m n.m).

4. História

Okolie Sniny bolo osídlené už v mladšej dobe kamennej, no prvá písomná zmienka o Snine je až z roku 1343, kedy nastala na tomto území tzv. valašská kolonizácia Ruthénmi – Rusínmi, pastiersko-roľníckym ľudom. Mesto Snina ležalo na dôležitej obchodnej ceste z Uhorska do Haliče, vedúcej dolinou rieky Cirochy cez Ruské sedlo. Táto cesta bola známa pod názvom Ruská cesta – Porta Rusica.

Nad mestom sa vypína andezitové bralo Sninský kameň a ten sa skladá z dvoch kamenných brál – Malého a Veľkého kameňa. Staršie pomenovania Sniny sa uvádzajú ako Szinna, Sinna, Senya.

Od roku 1321 boli pánmi Sniny Drugethovci. Tento významný rod pochádzajúci zo Salerna pri Neapole však v roku 1684 vymrel po meči. Približne v tomto období bol vybudovaný prvý, vtedy ešte drevený kaštieľ. Na jeho mieste dodnes stojí kamenný kašieľ, ktorý dala v roku 1781 postaviť grófka Terézia Zichyova-van Dernáthová, vnučka Žigmunda Drugetha. Po smrti grófky jej piati synovia v roku 1799 predali Sninu i s novým ešte nie celkom nedokončeným kaštieľom Jozefovi Rhollovi, podnikateľovi z Gemera, ktorého potomkovia zveľaďovali tento kraj až do roku 1857. Za tento krátky čas sa postarali o vybudovanie železiarne v roku 1809 v Jozefovej doline. V ďalších rokoch bola v jej blízkosti vystavaná celá osada Jozefove Hámre (dnes Zemplínske Hámre), kde sa usádzali aj nemecké rodiny. Jozef Rholl, ktorý sa najviac pričinil o hospodársky rozvoj Sniny a okolia, postavil v roku 1841 v Hámroch aj zlieváreň. V nej bola odliata aj známa socha Herkulesa umiestnená na nádvorí kaštieľa, ktorá je dodnes nepísaným symbolom mesta.

Socha Herkules Snina, Slovensko

Od roku 1839 sa v Snine konali štyrikrát ročne tradičné jarmoky, ktoré znamenali rozvoj obchodu a remesiel.

V čase hospodárskej krízy v roku 1873 železiarne úplne zanikli, život obyvateľov Sniny a okolia sa rapídne zhoršil a nastalo hromadné sťahovanie do USA, Kanady a západnej Európy.

Ďalšie čiastočné hospodárske oživenie regiónu však nastáva na začiatku 20-teho storočia, ktoré súviselo s výstavbou železnice z Humenného do Stakčína v rokoch 1909–1912. Táto umožnila rozvoj predovšetkým drevárskeho priemyslu.

Územie regiónu bolo v 20. storočí priamym dejiskom dvoch veľkých vojen, ktoré priniesli zhoršenie životných podmienok pre tunajší ľud.

Po prvej svetovej vojne bola postavená vo Vihorlatských vrchoch úzkokoľajová železnica na dopravu dreva. Cestné komunikácie boli budované v rokoch 1932–1933. Hospodárskemu rozvoju napomáhala hlavne píla v Snine a železničná trať do Stakčína. Po vojne vznikla potreba opraviť zničené objekty a toho dôvodu bola v roku 1930 v Snine postavená tehelňa s trojsmennou nepretržitou prevádzkou.

V medzivojnovom období, keď Zakarpatská Rus patrila k Československu, bola Snina dôležitým mestom na obchodnej ceste smerom na východ. Idyla medzivojnového obdobia bola narušená len veľkými povodňami v rokoch 1920-1930. Po nej však prišla katastrofa oveľa väčšia – a síce druhá setová vojna, ktorá nadlho poznačila životy mnohých Sninčanov aj celé hospodárstvo mesta i jeho okolia.

Po vzniku Slovenského štátu od r. 1939 východná časť okresu Snina patrila Maďarsku.

Dňa 25.11.1944 bolo mesto oslobodené a postupne sa opäť spamätávala píla, tehelňa a ďalšie podniky, aby zabezpečili obnovu celého okresu. V roku 1950 bol vybudovaný najväčší priemyselný strojársky podnik Vihorlat.

Z historického hľadiska bol horný Zemplín od 13. storočia do roku 1848 súčasťou Zemplínskej stolice, do roku 1922 Zemplínskej župy, v rokoch 1938 až 1945 Šarišsko-zemplínskej župy a v rokoch 1949 až 1960 Prešovského kraja. Teraz sú okresy Horného Zemplína súčasťou Prešovského kraja, kde je aj územie plánovaného ekomúzea.

5. Geologická stavba

Vihorlat a Popriečny sú typickým neovulkanickým pohorím Slovenska – sú tvorené viacerými stratovulkánmi, budovanými andezitmi a ich pyroklastikami (stratovulkány Kyjov, Vihorlat, Sokoľský potok, Morské oko, Diel, Popriečny); v západnej časti sa okrem toho vyskytujú aj extruzívne dómatické telesá formácie Vinné (Viniansky hradný vrch, Šútová, Marečková, Senderová), ktoré majú andezitové zloženie.

Vihorlatské vrchy sa nachádzajú na hranici vonkajších a vnútorných Karpát – hranicu tvorí bradlové pásmo, ktoré sa ponára pod Vihorlatské vrchy a na krátkom úseku medzi Podhoroďou, Beňatinou a Inovcami sa naposledy na území SR vynára niekoľko menších bradiel. V jednom z nich (Vyšná hôrka) sa nachádza puklinovo – rútivá jaskyňa dlhá 55 m a hlboká 25 m. V ostatnej dobe sa stalo známym „prírodné kúpalisko“ v zatopenom lome v bradle pri Beňatine, v ktorom sa nachádza aj „odtlačok veľryby“.

Vihorlatské vrchy sú odvodňované v západnej časti priamo Laborcom, severnú časť odvodňuje jeho prítok Cirocha, zo severovýchodu odvádza vody do Uhu Ublianka. Potoky z južných svahov, ktoré v minulosti spôsobovali záplavy v tzv. Senianskej depresii, boli zachytené Zemplínskou šíravou. Potoky Okna, Žiarovnica a Sobranecký potok, odvodňujúce juhovýchodnú časť pohoria, spôsobujú občas v okolí Sobraniec záplavy, čomu sa má zamedziť vybudovaním suchej nádrže (polder) medzi Vyšnou Rybnicou a Hlivištiami. Vo Vihorlatských vrchoch sa nachádzajú aj jazerá: v západnej časti je to Vinianske jazero (rozloha 8 ha, hĺbka 3,5 m), ktoré vzniklo zahradením dolinky lávovým prúdom. Jeho rozloha bola zväčšená vybudovaním hrádze.

V centrálnej časti Vihorlatských vrchov (a CHKO) sa nachádza jazero Morské oko (rozloha 13,8 ha, hĺbka 25 m). Morské oko vzniklo prehradením doliny potoka Okna zosuvom v centrálnej zóne stratovulkánu Morské oko. V druhej polovici 19. stor. dala grófka Wanderbildtová postaviť na výtoku z jazera hrádzu, čím sa jeho rozloha takmer strojnásobila. V okolí sa nachádza ešte niekoľko menších vodných plôch: Malé Morské oko, Hypkania, Ďurova mláka, Podstavka, Kotlík. Niektoré z nich majú iba sezónny charakter, iné sú zase rašeliniskami v rôznom štádiu vývoja .

6. Hlavné prírodné zaujímavosti

Územie plánovaného ekomúzea patrí do ochranného pásma CHKO Vihorlat.
Prírodné bohatstvo regiónu Sniny je podmienené predovšetkým skutočnosťou, že sa tu stretávajú a vzájomne prelínajú dve horské sústavy Východných a Západných Karpát. Zo severu je región chránený horskými flyšovými pohoriami Nízkych Beskýd a Bukovských vrchov (územie Národného parku Poloniny) a z juhu sopečným pohorím Vihorlatu (územie Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat). Tieto pohoria poskytujú návštevníkom široké možnosti predovšetkým pešej turistiky pre náročných i menej náročných milovníkov Východných Karpát. Pre rozvoj cestovného ruchu a turistiky je v regióne vybudovaná celá sieť turistických chodníkov, náučných chodníkov, cyklotrás, hraničný priechod na Ukrajinu. V rekreačnej oblasti Sninské Rybníky pri Snine momentálne prebieha rekonštrukcia bazénov.

Chránená krajinná oblasť Vihorlat (CHKO Vihorlat) patrí medzi najmenšie veľkoplošné chránené územie na Slovensku. Bola vyhlásená vyhláškou MK SSR č. 9/1974 Zb zo dňa 28. decembra 1973 za účelom ochrany a zveľaďovania prírody a prírodných zdrojov, zabezpečenia koordinácie jej hospodárskeho využívania v súlade s ochranou prírodného bohatstva a prírodných krás vzhľadom na ich všestranný kultúrny, vedecký, ekonomický a zdravotno – rekreačný význam. V tomto chránenom území platí druhý stupeň ochrany. Jednou z hlavných úloh vyplývajúcich z poslania CHKO je budovanie reprezentatívnej siete maloplošných chránených území, teda zabezpečovanie ochrany najhodnotnejších časti prírody formou prírodných rezervácií, chránených areálov a prírodných pamiatok.

Prírodná pamiatka Sninský kameň sa nachádza v severovýchodnej časti geomorfologického celku Vihorlatské vrchy nad obcou Zemplínske Hámre.
Je súčasťou CHKO Vihorlat, bola vyhlásená v roku 1982 na ploche 5,52 ha, z toho skalné plošiny tvoria 1,62 ha. Predmetom ochrany sú dva výrazné skalné útvary vo forme plošinového lávového vrcholu (zvyšok lávového prúdu, ktorý sa zvetrávaním zachoval vo forme andezitových brál). Zároveň je významnou lokalitou s biocenózami xerotermnej flóry (napr. kostrava vihorlatská, kostrava ovčia), v skalných puklinách rastúcich machorastov a viacerých druhov papradí (slezinník severný, slezinník červený, vudsia skalná), endemických druhov flóry (rozchodník ročný) a iných ohrozených druhov (telekia ozdobná, symbol Vihorlatských vrchov). Na ploche celej prírodnej pamiatky sa zistilo 43 druhov lišajníkov a 148 druhov vyšších rastlín. Rastie tu i naša jediná domáca liana plamienok alpínsky.

Na vzniku Sninského kameňa sa podieľala sopečná činnosť. Konečnú podobu mu však vymodeloval mráz a voda. Samostatné andezitové bralá sa nazývajú Veľký Sninský kameň (998 m n. m.), nižší ale plošne rozsiahlejší; a Malý Sninský kameň (1 005 m n. m.), ktorý je menší.

Národná prírodná rezervácia Morské oko leží severne od obce Remetské Hámre v katastrálnych územiach obcí Remetské Hámre a Vyšná Rybnica. Je súčasťou CHKO Vihorlat a je od juhu sprístupnená asfaltovou cestou po záchytné parkovisko. Od severu /od Sniny/ sa k nemu dá dostať po turistickom chodníku z obce Zemplínske Hámre. Rozloha tohto chráneného územia je 108,48 ha, pričom 13,8 ha je vodná plocha. NPR bola vyhlásená v roku 1984 (novelizácia v roku 1988) na ochranu biologických hodnôt jazera Morské oko, rastlinných a živočíšnych spoločenstiev nachádzajúcich sa na jej území. V súčasnosti prebieha proces urýchleného prirodzeného starnutia jazera, čo je spojené so zmenou zloženia ichtyofauny (pôvodnými druhmi sú pstruh potočný, čerebľa pestrá a slíž severný) a kolísaním hladiny v priebehu roka. Súčasťou ochrany sú aj pôvodné porasty bukového lesa s rastlinnými a živočíšnymi spoločenstvami typickými pre podložie z vyvretých hornín.

Prírodná rezervácia Jedlinka sa nachádza západne od Morského oka. Leží v severovýchodnej časti chránenej krajinnej oblasti Vihorlat na severovýchodnom úpätí Motrogonu (1 017,9 m n. m.), pod sedlom Tri table (825 m n. m.). Prírodná rezervácia leží v katastrálnom území obce Remetské Hámre v hrebeňovej časti medzi Sninským kameňom a prírodnou rezerváciou Pod Trstím. Bola vyhlásená v roku 1988 (vtedy ako štátna prírodná rezervácia, v roku 1999 novelizovaná) na ploche 35,04 ha. Predmetom ochrany je jediný pôvodný výskyt smreka obyčajného a jedle bielej v oblasti Vihorlatských vrchov. Príčinou ich pretrvania do súčasnosti je špecifickosť polohy v mrazovej kotline a neprístupný reliéf, v ostatných častiach pohoria ihličnany ustúpili bučinám. Vyskytujú sa tu viaceré ohrozené druhy fauny aj flóry. Z rastlín je pozoruhodný najmä výskyt vzácneho a ohrozeného pľuzgiernika sudetského a viacerých druhov papraďorastov.

Prírodná rezervácia Ďurova mláka je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, leží západne od Morského oka. Prírodná rezervácia bola vyhlásená v roku 1980 (novelizovaná v roku 1993) na ploche 2,14 ha. Predmetom ochrany sú typické lesné spoločenstvá a najmä rašelinisko malej mocnosti, ktoré tvorí najmladšie sukcesné štádium vývoja slatinných spoločenstiev severnej časti pohoria Vihorlatské vrchy a v súčasnosti dochádza k jeho zazemňovaniu. Vyvinulo sa v terénnej depresii kruhového tvaru a rastú tu vzácne spoločenstvá slatín s druhmi ako smlz sivý (Calamagrostis canescens), papradník močiarny (Thelypteris palustris), vstavačovec Rutheov (Dactylorhiza ruthei) a vlhkomilnými druhmi ostríc (Carex sp.).

Národná prírodná rezervácia Podstavka leží južne od obce Zemplínske Hámre. Je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, nachádza sa na južných svahoch rovnomenného vrchu (740,5 m n. m.). Národná prírodná rezervácia bola vyhlásená v roku 1980 na ploche 25,91 ha na ochranu pôvodných prirodzených porastov bukove javoriny. Cennou zložkou sú však najmä na Slovensku jedinečné slatinno- a vrchoviskovo-rašelinné biotopy obklopujúce najstaršie (a v súčasnosti už zanikajúce) jazierko vo Vihorlatských vrchoch, s výskytom významných druhov rastlín, ako napr. ostrica barinná (Carex limosa), plavúnec zaplavovaný (Lycopodiella inundata), blatnica močiarna (Scheuchzeria palustris), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), páperník pošvatý (Eriophorum vaginatum) a iné. Súčasťou NPR je rašelinisko Podstavka s výmerou 1,59 ha.

Podstavka

Národná prírodná rezervácia Motrogon je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, zaberá prudké severné svahy rovnomenného vrchu (1 017,9 m n. m.). Národná prírodná rezervácia bola vyhlásená v roku 1980 (neskôr novelizovaná) na ploche 60,63 ha. Predmetom ochrany sú súťové svahy porastené prirodzeným porastom bukovej javoriny, ploché časti územia sú vyplnené rašeliniskami s výskytom významných druhov rastlín, ako sú kľukva močiarna (Oxycoccus palustris), rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia), páperovník pošvatý (Eriophorum vaginatum) a iné. Súčasťou NPR je rašelinisko Hypkaňa o výmere 2,09 ha a jazierko Kotlík o výmere 1,03 ha. V podraste lesa rastie aj vzácna skopólia kranská.

Prírodná pamiatka Čierny potok sa nachádza juhovýchodne od obce Zemplínske Hámre. Je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Vihorlat a leží na pravom brehu Čierneho potoka, na severozápadnom úpätí Sninského kameňa (1 005 m n. m.). Prírodná pamiatka bola vyhlásená v roku 1988 na ploche 2,76 ha. Predmetom ochrany sú vo Vihorlatských vrchoch ojedinelé skalné útvary (osamotené andezitové formy), dokumentujúce geologický a geomorfologický vývoj vulkanického pohoria. Na malej výmere v členitom teréne sú vyvinuté pomerne zriedkavé lesné spoločenstvá kyslého až nitrofilného radu (rastliny vyžadujúce zvýšený obsah dusíka) v rámci III. až IV. lesného vegetačného stupňa.

7. Iné zaujímavosti z flóry a fauny

Územie južnej časti Vihorlatských vrchov patrí do panónskej botanickej oblasti, je takmer úplne odlesnená a premenená na kultúrnu step s vinohradmi, ovocnými sadmi, ornou pôdou a lúkami. Nižšie časti pohorí zaberajú najmä dubové lesy, vo vyšších častiach prevládajú bučiny. Z drevín sa tu vyskytujú vŕby, jelše, topole, brezy a jasene. Na svahoch Vihorlatských vrchov sa stretávajú panónske, východokarpatské a západokarpatské druhy.

Flóra

Podľa fytografického členenia, uplatňovaného na Slovensku, patrí územie Vihorlatu do oblasti západokarpatskej kveteny, obvodu predkarpatskej kveteny.

V pohorí prevládajú spoločenstvá bukových lesov. Z ihličnatých drevín bola vo Vihorlate rozšírená len jedľa biela, čo dokazuje jej pôvodný výskyt na lokalite Jedlinka a prítomnosť peľových zŕn v hlbokých vrstvách rašeliny. Ostatné ihličnany, najmä smrek, boli v lesných porastoch vysadené človekom.

Vplyv neďalekých Východných Karpát sa prejavuje výskytom východokarpatských a balkánsko-východokarpatských druhov rastlín. Sú to: prilbica chlpatoplodá, skopólia kranská, kostihoj srdcovitý, razivka smradľavá, ale aj telékia ozdobná, živý symbol prírody Vihorlatu. Z druhov východokarpatsko-panónskej flóry, ktoré prenikli do Vihorlatských lesov z Východoslovenskej nížiny, treba spomenúť chránenú bleduľu jarnú karpatskú a ranostaj širokolistý.

Zaujímavú vegetáciu majú i bezlesé vrcholy pohoria so skalnatým reliéfom, Sninský kameň a Vihorlat. Vplyvom teplých vzdušných prúdov z nížiny a výhrevného andezitového substrátu rastú na ich južných svahoch vo vysokej nadmorskej výške teplomilné rastlinné spoločenstvá. Na chladnejšej severnej strane vrchu Vihorlat je bukový les vyvinutý až do vrcholca a rastú horské druhy, ako je soldanelka horská a podbelica alpínska.
Na skalnatých kopčekoch južných svahov pohoria sú ostrovčekovite rozšírené „lesostepné“ spoločenstvá drieňových dubín s účasťou teplomilných druhov dubín, ako sú drieň, brekyňa obyčajná, kamienka modropurpurová, waldsteinia kuklíkovitá a iné.

Sopečnou činnosťou vzniklo vo Vihorlate množstvo jazierok, ktoré sa zazemňovaním postupne zmenili na slatiny a rašeliniská. Rastú tu vzácne druhy rastlín: rosička okrúhlolistá, plavúnec zaplavovaný, páperník pošvatý a iné.

Fauna

Málo zmenené rastlinné fytocenózy a vplyv neďalekej Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavujú i v zložení živočíšstva Vihorlatu. Cez otvorenú krajinu prenikajú z juhu teplomilné stepné živočíchy, ktoré sa tu stretávajú s horskými druhmi Karpát. Z východokarpatských druhov žijú v pohorí niektoré mäkkýše, dážďovky a mnohonôžky.

Z chránených druhov hmyzu žije v lesoch Vihorlatu napr. fúzač alpský a nosorožtek obyčajný. Z obojživelníkov sa tu vyskytujú všetky druhy našich mlokov. Z plazov je hojná užovka stromová. Jedovatá zmija je v pohorí veľmi vzácna. Vo väčších bystrinách žije pstruh potočný, ale aj mihuľa potiská.

Z vtákov sú významnými hniezdičmi Vihorlatu obe naše najväčšie sovy, výr skalný a sova dlhochvostá, ďalej orol krikľavý, bocian čierny, včelár obyčajný, hadiar krátkoprstý a v podhorí slávik veľký.
Z drobných cicavcov je pozoruhodný najmä výskyt hraboša močiarneho, raniaka malého a piskora vrchovského. Veľkým prírodným bohatstvom lesov Vihorlatu je prítomnosť veľkých a vzácnych šeliem ako je vlk obyčajný, rys ostrovid, mačka divá a vydra riečna.

8. Zoznam vybraných zaujímavostí, prírodných hodnôt a zariadení, dôležitých pre navrhnuté ekomúzem – po trase ekomúzea

Strediskom ekomúzea „Podoby ohňa“ bude obec Zemplínske Hámre, ktorá patrí do okresu Snina na východe Slovenska. Obec sa rozkladá na brehoch potoka Barnova rika nadmorskej výške 385 m severne od CHKO Vihorlat.

Obec Zemplínske Hámre má pomerne mladú históriu. Koncom 18. storočia sa do Sniny prisťahoval podnikateľ Jozef Rholl zo Spiša, ktorý sa domnieval, že Vihorlatské pohorie je bohaté na zlato a striebro. Bola však objavená len železná ruda, ktorej ťažbu začal v roku 1809 a na území dnešnej obce založil osadu, ktorú nazval Jozefova dolina. Z okolia Margecian do nej prisťahoval baníkov, sklárov a uhliarov, začal ťažiť a v hámroch spracovávať železnú rudu. S rozmachom ťažby pribúda aj osadníkov. V roku 1844 bola osada premenovaná na Szinna Hámor, v roku 1918 sa osada stáva obcou s názvom Sninské Hámre s počtom obyvateľov 128. V roku 1956 sa jej názov mení na Zemplínske Hámre. Od roku 1997 má obec svoj erb a zástavu.

V roku 1901 bola v obci postavená kaplnka Ružencovej Panny Márie a cirkevná jednotriedna škola. V roku 1957 sa začalo s výstavbou kostola, ktorý bol v roku 1963 po doplnení oltárov vysvätený ThDr. Štefanom Onderkom, katolíckym vikárom. Patrónom kostola je Svätý Jozef – robotník.

Obec prešla ťažkým prerodom z rodiacej sa manufaktúrnej výroby železa a železiarskych výrobkov, výrobkov z kaolínu, na ťažbu dreva, pálenie uhlia a poľnohospodársku výrobu. Po oslobodení po roku 1945 nastáva výrazný rozmach obce. V roku 1954 bola obec napojená na elektrickú sieť. Od roku 1956 bolo zavedené telefónne spojenie. Poštový úrad bol zriadený v roku 1968, vodovodná sieť dobudovaná v roku 1982, plynový rozvod v roku 2001. V rokoch 1990–1993 bola postavená budova kultúrneho domu s obecným úradom a poštou. V roku 2003 bol v obci postavený prvý súkromný penzión.

K 31. 12. 2006 mala obec 1249 obyvateľov. Starosta obce Ing. Gajdoš Jozef.

Z hľadiska rekreácie a turistiky má CHKO Vihorlat výnimočné postavenie. Samotná vrcholová kóta Vihorlatu má 1 075,4 m n. m. Je však v piatom stupni ochrany prírody. Obľúbenou rekreačnou oblasťou je Sninský kameň a Morské oko. Túto oblasť navštívi ročne až 60 000 návštevníkov. Významná a vyhľadávaná oblasť s možnosťou rekreácie sú Sninské rybníky v blízkosti mesta Snina. Pre turistov sú k najviac navštevovaným lokalitám vybudované turisticky značené chodníky, atraktívne sú vybudované cyklotrasy. Mesto Snina a obec Zemplínske Hámre spája asfaltová cesta s nádhernou prírodnou scenériou za každého počasia.

Športovo-rekreačný areál Barnova rika – je relaxačným centrom obce. K tomu slúžia: plavecký bazén a detský bazén s vyhrievanou vodou, sauna, multifunkčné ihrisko s umelou trávou, futbalové ihrisko, dva antukové tenisové kurty, detské ihrisko, grilovanie v prírode, sociálne zariadenia s bezbariérovým WC, dva bufety. Areál je umiestnený v krásnej scenérií Vihorlatského pohoria.

Vybrané zaujímavosti a zariadenia, dôležité pre plánované ekomúzem „Podoby ohňa”

  • 1. Rímsko-katolícky kostol sv. Jozefa (Interiér kostola a drevená socha patróna sv. Jozefa)
  • 2. Starý pôvodný dom, stojí vedľa kostola na sever, kde istý čas bola aj obecná škola, vo svahu pri dome je sypanec.
  • 3. Kaplnka Ružencovej Panny Márie na námestí poniže kostola.
  • 4. Dedinské múzeum na obecnom úrade v Zemplínskych Hámroch uschováva artefakty z nedávnej minulosti obce a originálnymi železnými materiálmi v zbierke si pripomína slávne obdobie hutníctva pod Sninským kameňom.
  • 5. Kameň z huty na parkovisku pri kostole, kde kedysi stála huta, pripomína tiež slávne obdobie hutníctva. V okolí možno nájsť aj teraz kúsky „sklenenej“ strusky.
  • 6. Penzión Luki – nachádza sa uprostred obce, oproti kostolu, nad potokom Barnova rika. Poskytuje ubytovanie pre 20 osôb, má samostatný salónik, svadobka a na posedenie vonku terasu. Majiteľkou je p.Kislíková D.
  • 7. Gazdovský dvor reštauračné zariadenie známe podávaním regionálnych gurmánskych špecialít. Je umiestnené v lokalite kameňolomu, pred vstupom na turistické trasy do CHKO Vihorlat, najbližšie k turistickej trase na Sninský kameň a Morské oko. Z terasy reštaurácie je možno pokochať sa nádhernou prírodou ale aj zvieratkami miestnej minizoo. Majiteľom zariadenie je p. Bajus J.

Gazdovský dvor Zemplínske Hámre

  • 8. Geológia Vihorlatu – na trase okružného chodníka je nad obcou Zemplínske Hámre andezitový kameňolom, kde sa dá /vopred po dohode s majiteľom/ pozrieť lomovú stenu a technológiu ťažby.
  • 9. Míľa – na trase okružného chodníka je postavená vzorová „míľa“, aké stavali kedysi miestny miliari – uhliari pri výrobe dreveného uhlia
  • 10. Šachty – na trase okružného chodníka popri bývalej úzkorozchodnej železničke sú dodnes viditeľné šachty s rovinkami, kde sa sypala hlušina. Vyťažená železná ruda sa dopravovala vláčikom do Zemplínskych Hámrov, kde bola huta.
  • 11. U umretého – dôležitá križovatka turistických chodníkov. Pri potoku nad cestou /“koľajkou“/ je hrob neznámeho vojaka.
  • 12. Šponáreň – bývalá výrobňa kolíkov do bŕzd vláčikov na úzkorozchodnej železnici. Nachádza priamo na juh od obce Kolonica. Miesto pripomína kríž.
  • 13. Flóra a fauna karpatského lesa je názov plánovaných informačných tabulí po trase okružného chodníka.
  • 14 . Astronomické observatórium na Kolonickom vrchu ponúka pre záujemcov z radov turistov odborný výklad a možnosť prehliadky zariadenia.

Astronomické observatórium Kolonický vrch

Nočné pozorovania oblohy je potrebné vopred dohodnúť na Vihorlatskej hvezdárni v Humennom. Vihorlatská hvezdáreň má svoje detašované pracovisko postavené na výkon odbornej pozorovateľskej činnosti. Astronomické observatórium na Kolonickom sedle (ďalej AO) sa nachádza vo východnej časti okresu Snina, pri ceste spájajúcej mesto Snina s hraničným prechodom SR/Ukrajina v Ubli. Nachádza sa tu najväčší teleskop na Slovensku s priemerom zrkadla 1 meter. Momentálne sa cez schválený európsky projekt areál rozširuje o planetárium, ktoré je vo výstavbe.

Doprava autom: Po prekonaní Kolonického sedla za dedinou Kolonica asi po 600 m odbočíte doprava a za dreveným ukazovateľom po 280 m od hlavnej cesty sa nachádza pozorovací komplex.
Bicyklom: Po cyklotrase Snina – Sninské rybníky – Pri Umartom – Šponáreň – Rázcestie nad Kolonicou – Križovatka Koľajka – AO.

Astronomické observatórium Kolonický vrch

Letecky: Priamo pri AO sa nachádza letisko ( 500 m, asfalt ), ktoré napriek dobrému stavu pristávacej plochy nie je v prevádzke, preto letecká doprava je možná len po najbližšie letisko v Kamenici nad Cirochou (30km).
Hromadná doprava vlak, autobus: Koľajnice končia v obci Stakčín. Je vhodné prestúpiť na autobus už v Humennom alebo v Snine. Cez Kolonicu prechádzajú autobusy smerujúce do Uble, alebo Strihovca a tiež autobus, ktorý obchádza celé pohorie Vihorlat cez Humenné, Sninu, Ubľu a Michalovce. V každom prípade sa treba vyhnúť spojom, ktoré prechádzajú cez Kalnú Roztoku. Majú síce na trase zastávku Kolonica rázcestie, ale to je od AO 7 km a potom spoj prechádza vedľajšou dolinou.

Priamo pri AO zastávka autobusu nie je. Treba si zakúpiť lístok do obce Ladomirov a požiadať vodiča o vystúpenie pri hvezdárni. Takisto pri vyhľadávaní spojenia na internete treba ako cieľovú stanicu uviesť Ladomirov.

Ladomírov

Obec sa prvýkrát spomína v roku 1567. Prvý úradný záznam s pôvodným názvom obce Ladomer, pochádza z druhej polovice 18. storočia a to na pečati obce, ktorá je uložená v Krajinskom archíve v Budapešti. Na pečati s kruhopisom je vyobrazená postava muža, ktorý sype do uskladňovacej nádoby z vreca zrno. Ľudia sa živili tradičným poľnohospodárstvom, pastierstvom, chovom dobytka a lesnými prácami. Až do roku 1918 patrila obec do Zemplínskej stolice. Grécko-katolícka cerkva z roku 1890 bola postavená na mieste pôvodného dreveného kostola.

  • 15. Ladomírov – na okraji obce /cca 500 m od observatória na Kolonickom vrchu/ sa pripravuje táborisko pre turistov a cykloturistov. Miesto je vzdialené iba 12 km od hranice s Ukrajinou, takže cykloturisti, ktorí tam smerujú, si tu budú môcť oddýchnuť a odtiaľ štartovať na trasy.
  • 16. Ladomírov – grécko-katolícky, barokovo-klasicistický kostol Ochrany Presvätej Bohorodičky z roku 1890
  • 17. Ladomírov – vojenský cintorín sa nachádza vedľa starej poľnej cesty do Uble. V štyroch hroboch je pochovaných spolu 19 vojakov, v troch hroboch po päť a v hrobe č. 3 sú štyria vojaci. Mená ani iné údaje o vojakoch nie sú známe.
  • 18. Ladomírov – kameňolom na okraji obce s výskytom vzácneho minerálu – dawsonitu
  • 19. Ladomírov – pravoslávny kostol Uspenia presvjatoj Bohorodici – Záštity Presvätej Bohorodičky
  • 20. Kolonický vrch – odpočívadlo – sedlo a súčasne rozvodie medzi Kolonicou a Ladomírovom. DO Fénix Snina tam prostredníctvom projektu dala postaviť prístrešok pre cykloturistov, nakoľko sa nachádza na Medzinárodnej cyklotrase Zelený bicykel.

Kolonica

Najnovšie historické výskumy datujú vznik obce v roku 1549, kedy sa obec spomína v súvislosti s majetkovým sporom. Obyvatelia sa živili úrodou so skromných polí. Grécko-katolícky barokovo-klasicistický kostol kostol z roku 1844, ktorý sa v obci nachádza, bol postavený na mieste pôvodného dreveného kostola. Z turistických zaujímavosti priťahuje kúpalisko Bejvoč

  • 21. „ Village Farm „ – Kolonica – ubytovanie na súkromí u p. Chomaniča Jozefa. Ubytovanie – klasifikácia 3 hviezdičky (kapacita 10 lôžok). Ponuka agroturistiky a vidieckej turistiky s pobytom 6 dní: poznávaní okolitej prírody, ukážka tradičného kosenia, mlátenia obilnín a ochutnávka miestnych špecialít, ovčiarsky salaš, ukážka tradičného spracovania mlieka, návšteva včelína s prednáškou – medobranie a ochutnávka medu atď. Informačná kancelária, malé pohostinstvo, internetová kaviareň, doprava osôb v 8miestnom vozidle VW Caravelle. Village Farm, Kolonica 45, 067 61, Okres Snina
  • 22. Grécko-katolícky, barokovo-klasicistický kostol z roku 1843
  • 23 Kolonica – vojenský cintorín sa nachádza v rámci obecného cintorína za grécko-katolíckym chrámom v jeho staršej časti. Pozostáva z dvanástich hrobov, a to z deviatich jednotlivých hrobov a troch hrobov s viac ako piatimi vojakmi. Spolu je tu pochovaných 33 vojakov, z toho je päť menovite známych.
  • 24. Stakčín – križovatka „pri tanku“ – dôležitá križovatka ciest, turistických a cykloturistických trás. Je tam umiestnená mapa celej Medzinárodnej cyklotrasy Zelený bicykel.
  • 25. Snina – Animoterapeutické jazdecké centrum – poskytuje podporné rehabilitačné a terapeutické metódy, najmä canisterapiu a hiporehabilitaciu, pre deti a osoby so špeciálnymi potrebami, ale i pre širokú verejnosť. Vzdelávanie a osvetu v oblasti výcviku a chovu domácich a hospodárskych zvierat, enviromentálne aktivity v oblasti vzdelávania a propagáciu ľudovej tvorivosti.
  • 26. Snina – Rímsko-katolícky kostol Povýšenia sv. Kríža

Začal sa stavať v r. 1746 z kameňa za pomoci grófa Františka Csákyho a jeho manželky. Tento klasicistický, pôvodne barokový kostol bol dokončený v roku 1751. Koncom 18. storočia sninský kostol veľmi poškodil požiar. V roku 1800 bol zrenovovaný, vymaľovaný a postavila sa veža. V roku 1811 vypukol opäť požiar a kostol vyhorel.

Rukopis z roku 1816 hovorí o stave kostola: „ Pre ľud nestačí. Obkľúčený je cintorínom a kryptu nemá. Jeho steny a klenby sú v dobrom stave. Vežu a zvonicu nemá. Má však dva požehnané zvony. Chór je síce drevený, ale i on i sakristia je v dobrom stave. Má tri oltáre s oltárnymi kameňmi. Nie sú tu žiadne obrazy, iba päť sôch.“

Nad hlavným vchodom do kostola sa nachádza nápis AD 1818 (Anno Domini 1818). Pravdepodobne v tomto roku bola postavená veža a nový chór z pevného materiálu. V roku 1898 bol z vnútra kostol umelecky vymaľovaný a skompletizovaný. Kostol vymaľoval z väčšej časti Ignác Roškovics – maľby v staršej časti kostola (Ukrižovaný). Maľba Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi z rokov 1890 až 1900, je dielom M. Jordána a J. Kocha. Hlavný oltár v novom luiséznom slohu s obrazom Madony je od I. Roškovicsa a je z obdobia okolo roku 1900, dva bočné oltáre sv. Anny a sv. Jána Nepomuckého tiež od I. Roškovicsa, zo začiatku 20. storočia.

V roku 1914 rakúsko-uhorská armáda potrebovala zvony na odlievanie zbraní a tak o ne kostol prišiel. V roku 1925 však boli odliate dve nové. Po 2. svetovej vojne bola položená do kostola nová dlažba a v roku 1949 nové farebné okná. V rámci liturgickej reformy po roku 1965 sa odstránil starý oltár s bohostánkom bočné oltáre a drevená kazateľnica. Do kostola umiestnili nový oltár, bohostánok, sedes, amboru a krstiteľnicu.
V roku 1991 bolo vydané stavebné povolenie na novostavbu, ktorou sa rozšíril pôvodný kostol. Dátum vysviacky bol na sviatok k úcte Panne Márie Snežnej v roku 1992.
Starý kostolík s jedným hlavným a dvoma bočnými vchodmi, s kapacitou 400 miest na sedenie i státie spolu, sa zmenil na chrám, do ktorého je možné vstupovať pôvodným hlavným vchodom a rovnako veľkými novými piatimi vchodmi po bokoch, s kapacitou 1700 miest. V interiéri kostola je umiestnený kríž s umučením Ježiša Krista. Toto diela má úctyhodné rozmery – rozpätie rúk sochy dosahuje 3,5 m a jej výška je 4,5 m. Celý kríž meria 9,5 m a jeho autorom je akademický sochár Svetozár Ilavský.

  • 27. Snina – Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie na cintoríne je klasicistickou stavbou z roku 1842. Postaviť ju dal podnikateľ Štefan Rholl. Práve jeho rod sa najviac pričinil o hospodársky rozvoj Sniny v tom období. V jej spodnej časti sa nachádza rodinná hrobka Rhollovcov, ktorá však bola počas 2. svetovej vojny vyrabovaná.
  • 28. Snina – Židovský cintorín sa nachádza na starom cintoríne pod lesom. Jeho vlastníkom je Ústredný zväz židovských náboženských obcí. Cintorín je v dobrom stave a spolu s náhrobníkmi je historickým dokladom o existencii a živote židovskej komunity v meste, ktorá mala v období 1. polovice 20. storočia v Snine aj svoju synagógu, v miestnom pomenovaní “bužňu”. Počas 2. svetovej vojny táto komunita v Snine zanikla, lebo počas nej bolo zo Sniny odvlečených približne 80 židovských rodín.

Moderná Snina – centrálne námestie s fontánou /momentálne sa rekonštruuje/

  • 29. Snina – kamenný kaštieľ, ktorý dala v roku 1781 postaviť grófka Terézia Zichyova-van Dernáthová, vnučka Žigmunda Drugetha. Teraz je v ruinách a mesto hľadá finančné prostriedky na jeho záchranu. Bližšie je popísaný v časti „História“.

Zanechať komentár




Karpatské centrum zelenej turistiky

  • Snina
    Študentská 1446/9,
    069 01 Snina, Slovensko
    tel.: +421 917 425 648
    info@gotocarpathia.sk
  • Usztrzyki Dolne
    ul. Rynek 14,
    38-700 Ustrzyki Dolne, Polska
    tel.: +48 13 469 72 97
    tel./fax: +48 13 469 62 90
    biuro@fundacja.bieszczady.pl